Au jour fixé, l'appartement du comte Ulric de Rouvres était préparé. Ulric y donna rendez-vous pour le soir même à trois des plus célèbres médecins de Paris. Puis il courut chercher Rosette.
Elle venait de mourir depuis une heure. Ulric revint à son nouveau logement, où il trouva son ancien ami Tristan, qu'il avait fait appeler, et qui l'attendait avec les trois médecins.
—Vous pouvez vous retirer, messieurs, dit Ulric à ceux-ci. La personne pour laquelle je désirais vous consulter n'existe plus.
Tristan, resté seul avec le comte Ulric, n'essaya pas de calmer sa douleur, mais il s'y associa fraternellement. Ce fut lui qui dirigea les splendides obsèques qu'on fit à Rosette, au grand étonnement de tout l'hôpital. Il racheta les objets que la jeune fille avait emportés avec elle, et qui, après sa mort, étaient devenus la propriété de l'administration. Parmi ces objets se trouvait la petite robe bleue, la seule qui restât à la pauvre défunte. Par ses soins aussi, l'ancien mobilier d'Ulric, quand il demeurait avec Rosette, fut transporté dans une pièce de son nouvel appartement.
Ce fut peu de jours après qu'Ulric, décidé à mourir, partait pour l'Angleterre.
Tels étaient les antécédents de ce personnage au moment où il entrait dans les salons du café de Foy.
L'arrivée d'Ulric causa un grand mouvement dans l'assemblée. Les hommes se levèrent et lui adressèrent le salut courtois des gens du monde. Quant aux femmes, elles tinrent effrontément pendant cinq minutes le comte de Rouvres presque embarrassé sous la batterie de leurs regards, curieux jusqu'à l'indiscrétion.
—Allons, mon cher trépassé, dit Tristan en faisant asseoir Ulric à la place qui lui avait été réservée auprès de Fanny, signalez par un toast votre rentrée dans le monde des vivants. Madame, ajouta Tristan en désignant Fanny, immobile sous son masque, madame vous fera raison. Et vous, dit-il tout bas à l'oreille de la jeune femme, n'oubliez pas ce que je vous ai recommandé.
Ulric prit un grand verre rempli jusqu'au bord et s'écria:
—Je bois....
—N'oubliez pas que les toasts politiques sont interdits, lui cria Tristan.
—Je bois à la Mort, dit Ulric en portant le verre à ses lèvres, après avoir salué sa voisine masquée.
—Et moi, répondit Fanny en buvant à son tour... je bois à la jeunesse, à l'amour. Et comme un éclair qui déchire un nuage, un sourire de flamme s'alluma sous son masque de velours. | V určený deň bol byt grófa Ulrika de Rouvres pripravený. Ulric si v ňom dohovoril stretnutie s troma najviac uznávanými lekármi v Paríži na večer toho istého dňa. Potom bežal za Rossetou. Zomrela už pred hodinou. Ulric sa vrátil do svojho nového bytu, kde našiel dávneho priateľa Tristana, ktorého dal zavolať, a ktorý ho čakal aj s troma lekármi. - Môžete sa vzdialiť, páni, - povedal doktorom Ulric, - osoba, kvôli ktorej som si želal vašu konzultáciu, viac nejestvuje. Tristan ostal s grófom Ulrikom sám. Nepokúšal sa utíšiť jeho bolesť, ale bratsky sa na nej podieľal. To on zariadil nádherný pohreb pre Rosettu, na veľké počudovanie nemocnice. Odkúpil všetky veci, ktoré si dievčina so sebou priniesla a po jej smrti sa stali majetkom správcovstva nemocnice. Medzi predmetmi boli aj modré šaty, jediné, čo zostali úbohej zosnulej. A on sa postaral aj o to, že Ulrikov starý nábytok, ktorý sa presťahoval s Rosettou, bol opäť dopravený do jednej miestnosti jeho nového bytu. To sa udialo niekoľko dní potom, čo Ulric, rozhodnutý zomrieť, odišiel do Anglicka. Taká bola životná história toho človeka do chvíle, keď vstúpil do salónu kaviarne " Café de Foy". Ulrikov príchod vzbudil v osadenstve veľký rozruch. Muži vstali a pozdravili ho zdvorilo a podľa spoločenských pravidiel. Čo sa týka žien, tie si ho päť minút tak bezočivo prezerali, že sa gróf de Rouvres takmer dostal do pomykova pod paľbou ich pohľadov - zvedavých, ba až netaktných. - Poďme, drahý môj nebožtík, - povedal Tristan a nechal Ulrika usadiť na miesto, ktoré mu zahovoril hneď pri Fanny, - predneste prípitok, a tým oznámte svoj návrat do sveta živých. Madam, - dodal a ukázal na Fanny nehybnú pod maskou, - vy si budete pripíjať s ním. A vy, - zašepkal mladej žene do ucha, - nezabudnite na to, čo som vám odporúčal. Ulric si vzal veľký pohár naplnený až po okraj a zvolal: - Pripíjam na ... - Nezabudnite, že politické prípitky sú zakázané, - zakričal Tristan. - Pripíjam na smrť, - povedal Ulric a priložil si pohár k perám, keď predtým pozdravil svoju susedku v maske. - A ja, - odpovedala Fanny a napila sa aj ona, - ja pripíjam na mladosť, na lásku. A ako keď blesk pretrhne mraky, zažiaril pod jej zamatovou maskou oslnivý úsmev. |